Neviem si spomenúť, ako som sa dostal k tejto knihe, ale nech už mi ju odporučil ktokoľvek, ďakujem. V porovnaní s inými knihami tohto typu (rozumej: filozofické rozjímania nad zásadnými otázkami súčasnosti) je omnoho oddychovejšia a to najmä vo svojej forme - zbierka témeticky izolovaných esejí a rozhovorov umožňuje čítať ju per partes bez toho aby sme držali spletité myšlienkové pochody. Je potom trochu riziko (súdim hlavne podľa seba), že pri postupnom čítaní myšlienky zo skorších esejí či rozhovorov vyprchajú, takže záleží na čitateľovi, či mu to nevadí a časom sa ku knihe bude vraciať na náhodných miestach, alebo ju prečíta po častiach, prípadne si len vyberie to, čo je preňho aktuálne.
Spomenul som rozhovory - áno, veľkú časť knihy tvoria rozhovory. A tu musím pochváliť príjemnú "dramaturgickú" vychytávku. Tie sú totiž v knihe väčšinou radené tak, aby nasledovali po kapitolách, v ktorých sa rozoberá tvorba alebo myšlienky konkrétneho respondenta. Príjemne to potom dopĺňa obraz o ňom, resp. o jeho tvorbe.
Čo sa týka obsahu tak ako som už naznačil, ide o krátke eseje na rôzne spoločenské problémy. Na rozsahom malých kapitolách Tereza Matějčková žmýka konkrétne témy veľmi dôsledne. Spracovanie sa často neobíde bez odkazov k iným dielam a tak už po prvej tretine knihy mám kúpené ďalšie dve, koré nejakým spôsobom nadväzujú alebo dopĺňajú danú problematiku. V mnohých textoch a rozhovoroch sa autorka zaoberá "obeťami" woke agendy, pričom to robí bez predsudkov - nehľadá otázky na odpovede, ale naopak. Dobre sa pýta. Možno aj ku tejto kontroverzii odkazuje provokatívny názov knihy. Keď som anotáciu k nej zdieľal na sociálnej sieti, ozval sa kamarát s tým, že "zase provokujem".
Kniha má tri časti - v prvej sa venuje mysleniu, teda prevažne filozofickým témam. V druhej opúšťa hlavu a pozrie sa na naše telo - tu sa to mihá sexualitou, genderovými témami, rodinou, pandémiou a smrťou. Záverečná časť ponúka pohľad z väčšej diaľky - na celú spoločnosť a jej ťažisko tvoria témy ako zmena klímy a s ňou spojené apokalyptické predpovede ale aj vojna na Ukrajine.
Jak zestárnout, aniž by se člověk proměnil v sráče? Mám kolem sebe spoustu lidí, kteří oplývali vtipem a talentem, když jim bylo třicet, a teď je jim padesát šedesát a z těch lidí nic nezbylo! Je snadné být pozoruhodný, když je vám třicet. Ale zkuste si uchovat humor, zvídavost a něhu do šedesátky. To je výjimečné. (Virginia Despentes)
V jednej z esejí sa obrátila aj priamo dovnútra svojej bubliny a položila si otázku, či sú humanitné vedy mŕtve, či v inej skúmala rozdiel medzi postmodernou a transmodernou a samozrejme, nesmie chýbať ani woke agenda. Veľmi ma napríklad zaujala časť o kritickom myslení, ktorá nesie podnázov Zapomeňte na kritické myšlení. Vysvetľuje v nej, že vlastne samotné slovné spojenie je nelogické, nedáva zmysel ja len "...symptomem toho, že povstaly vychytralé verze nekritičnosti.". Takže ten výraz už nepoužívajte. Nemáte za čo.
Doslova diablovým advokátom sa stáva pri rozhovore s nemeckým sociológom a profesorom Haraldom Welzerom, ktorý čelil vlne nenávisti za podpis Otvoreného dopisu kancelárovi Schulzovi, v ktorom 29. apríla 2022 spolu s ďalšími 27 intelektuálmi žiadal o prehodnotenie dodávania zbraní na Ukrajinu. Nejde tu teraz o to, či (pokus o) diplomatické riešenie mal šancu na úspech. My dnes už vieme že nie, pán profesor možno vtedy ešte nevedel. Autorka sa skôr zaoberá tým, či je správne šmahom ruky odsudzovať a vytvárať falošnú dilemu v ktorej tí, ktorí nezastávajú väčšinový názor, sú automaticky na druhej strane (v tomto prípade rovno putinovci). Tento motív sa konieckoncov ťahá prakticky celou knihou, najvýraznejšie je to vidieť pri rozhovoroch s už spomínanými obeťami cancel culture.
Společnost rozdělujeme již tehdy, je-li hlavní smysl našeho výroku potlesk vlastní skupiny.
Ak máte teda strach o zakonzervovanie vlastného myslenia v nejakých vopred vyšľapaných cestičkách väčšinového vkusu, je príjemnou, hoci spravidla studenou sprchou pohľad do myslí ľudí, ktorí svojmi názormi na prvý pohľad stoja na druhej strane, avšak, ako som už naznačil, autorka vhodne mierenými otázkami, bez moralizovania ukazuje, že táto dilema môže byť falošná. Ad moralizovanie: v záverečnej kapitole zaznie i mimoriadne odvážna myšlienka o tom, že spoločnosti postavené na morálke... Ale nebudem prezrádzať, prečítajte si ju!
Táto kniha je jedna z tých, pri ktorej si o druhej v noci poviete "už len túto kapitolu a idem spať". A potom si to poviete ešte päťkrát, na konci každej ďalšej kapitoly. Ale je to asi charakeristické pre dobu v ktorej, ako o nej píše autorka "Gramotnost proniká společností, dokonce vzniká výraz pro obsesivní čtení, pro "čtenářskou vzteklinu" (Lesewut)". Dúfam, že to nie je ponos, pretože pri knihe, po ktorej prečítaní vám na zozname doporučenej literatúry pribudne takmer desiatka ďalších, by to bolo veľmi pokrytecké!
Ďakujem a ostávam s pozdravom.
Besný čitateľ.
