Výlet do Brna mal byť pôvodne len výlet do Kuřimi, kde som mal odohrať pár pesničiek na Záhradke pesničkárov, kam som tento rok postúpil. Lenže keďže má naša čajovňa v Brne aj aký taký business a jej majiteľka dokonca sestru, naplánoval som si výlet na celý deň aby som to všetko postíhal. A vzal som so sebou aj tučniaka, to aby som nebol sám.
Pri plánovaní takýchto výletov mám dve zásady. Pokiaľ možno tak celá cesta musí byť vlakom, pretože autobusom sa cestovať bojím a samozrejme, s minimálnym počtom prestupov, pretože tak sa minimalizuje riziko meškania prípojov, zablúdenia na stanici alebo neprestúpenia z dôvodu tvrdého spánku vo vlaku. Našiel som. Z Hrádku vyrážal niečo pred polnocou, potom prestup v Mikuláši a ďalej už len rovná cesta až do Brna. Myslel som si. Prvé pochybnosti sa objavili keď som si v Mikuláši na ceduli s odchodmi vlakov prečítal, že tento ide do Prahy (a poďla mojich informácií mal končiť v Budějoviciach). Nevadí, pomyslel som si, asi ho kdesi rozpoja, takže si musím sadnúť do správneho vozňa. Vo vlaku som sa od sprievodčíčky dozvedel, že tie správne sú jedine lôžkové. A tak som mal lístok síce za 4 eurá, ale lôžko za ďalších 18. Spať sa tam, samozrejme, poriadne nedalo, pretože vozeň robil strašný hluk (znelo to asi ako Slotov prejav, akurát tomu bolo lepšie rozumieť). Jediný, kto sa dobre vyspal, bol tučniak.
O siedmej ráno som vystúpil v Brne a keďže prvé stretnutie som mal až o jedenástej, túlali sme sa s tučniakom kade-tade. Najprv sme hľadali zmenáreň s čo najvýhodnejším kurzom, aby sme sa neoklamali ako Slovensko pri posledných voľbách. Našli sme, zmenili, a potom začala paranoja. Túlať sa s vysokým finančným obnosom v zadnom vrecku po centre Brna je fajný adrenalínový zážitok. Pritom ešte treba dávať pozor na tučniaka, všade sa s ním fotiť (fotky ale neuvidíte) a ešte aj zohnať dačo pod zub. Obaja máme radi McDonald's, tak sme skončili tam.
O jedenástej som sa už mal prvé obchodné stretnutie, v Chajovni, ktoré som zavŕšil vypitím dvoch nálevov neuveriteľne skvelého oolongu (Železná bohyňa milosrdenstva, špeciál). Po ceste na druhú povinnú zastávku sme sa s tučniakom zastavili na obedv staničnej reštaurácii a ja (blbec) som si dal sviečkovú. Nebola zlá, ale... Napíšem neskôr.
Festival Mezi ploty je festival v areáli blázinca a hrala tam Mňága. Ja som ale, žiaľ, na ňu nemohol počkať, pretože som sa mal stretnúť s Eňou, vymeniť kontraband a utekať naspäť ku gitare, ktorá slúžila ako záloha na vrátnici festivalu. Pol hodinu som sa jej ospravedlňoval a tučniak do rozdýchaval až do Kuřimi. Tam sme prišli asi dve hodiny pred mojim vystúpením. Stretol som sa tam s Lukym, zoznámil sa s Martinou Rousom, posedeli, pokecali, s jeho spoluhráčom, šikovným saxofonistom Jirkom Mottlom sme si dali pivko a asi hodinku pred mojim príchodom na javisko som sa šiel rozcvičovať. V tomto konkrétnom prípade to znamenalo naučiť sa hrať so zlomeným nechtom na prostredníku (nikdy nehrajte deň pred koncertom basketbal).
Koncertík som odohral v pohode ale s dvoma pomýleniami (ale fakt hustými, sakra). Počkal som ešte chvíľku, ale potom som sa už vybral na vlak späť. Do Brna som sa viezol s jedným pesničkárom, ex-bigbíťákom a bol to príjemný rozhovor. Na stanici som zase zistil kam až siaha neschopnosť a tuposť slovenského vlakového personálu. Je to asi tak ďaleko ako ochota toho českého staničného, vďakabohu, pretože mi tentokrát pani pri okienku vďaka jej radám ušetrila odhadom okolo 20 eur. Až na to teda, že bolo treba prestupovať v Bohumíne, čo vôbec nevadí, nebyť tej otrasnej straty čo nás stretla a ktorú pani pri okienku nemohla mať na svedomí.
Na svedomí to mohol mať jedine personál stanice v Bohumíne, kde v noci nie sú otvorené WC, alebo personál kuchyne staničnej reštaurácie v Brne, pretože z ich sviečkovej som dostal strašnú sračku alebo potom aj ja s mojou zábudlivou hlavou. Stalo sa, že čakajúc v tomto meste na prestup chytilo ma to asi 20 minút pred odchodom vlaku. Ten tam ešte nebol, toalety zavreté a tak som vybehol pred stanicu do menšieho parku. V poslednej chvíli som zo seba zhodil fotoaparát, gitaru, batoh a už som čupel "na lyžiara". Ako som tam tak čupel o polnoci, nikde nikoho, a tými veľkými očami pozeral do tmy pred seba, zdalo sa mi, že vidím na tráve nejaké púzdro. Bolo ďaleko na dosah, tak som ho bližšie neskúmal. Stačilo mi, že som tento vylučovací záchvat prežil bez ujmy na oblečení a cti a po vykonan sa spokojne vrátil na stanicu, kde už čakal vlak. Až keď sa pohol som si uvedomil, zistil a márnym hľadaním overil že ono púzdro na zemi bol môj fotoaparát. Preto z tohto výletu neuvidíte žiadne fotky. Aj tak bol na nich len tučniak, ktorý sa ale so mnou preto dodnes nerozpráva.
Skôr než som vo vlaku späť zaspal mi ešte do Lukyho prišla sms s informáciou, že ani jeden z nás na Zahradu nepostúpil. Uľavilo sa mi, znamená to totiž že je šanca dostať sa tento rok na Tanz Folk Fest do Rudolstadtu. :-)