Tak som sa zase, ako každý rok, v rámci dovolenky vybral aj na festival, mne z najbližších, Folkovanie s Černou Horou. Predtým Folkovanie pod Skalkou a ešte predtým Country Folk Fest, ako iste veľmi dobre viete. No a keďže mi už druhým rokom pripadla taká milá povinnosť túto akciu aj moderovať, som možno jeden z mála, ktorý videl a počul všetkých účinkujúcich (countrybál nepočítam, ale skupinu Louziana vrelo pozdravujem), rozhodol som sa že o tom aj čosi napíšem. No a navyše som to sľúbil keď som odchádzal na dovolenku.
Vďaka mestu Liptovský Hrádok, ktoré sa nebálo a zainvestovalo nemalé peniaze, má už areál pod hrádockou horou regulérny prívod elektrickej energie a tak nemuseli šetriť ani stánkari na chladení piva ani zvukári pri zapájaní rôznych zvuk-okrášľujúcich krabičiek. A že to bolo poznať (aj to pivo aj ten zvuk).
V piatok som sa najviac tešil na Orbus (Skajka prepáči), pretože som s touto formáciou istý čas hrával. Po mojom odchode ma vystriedal skúsený gitarista Paľo Malovec a tak som bol na posun skupiny zvedavý. Počúvalo sa to príjemne, mnohé pesničky už boli podstatne iné ako som ich poznal, väčšinou sa im ušlo pekných nadstavovačiek a vyhrávok. Jediné, čo ma trochu zamrzelo, bolo prílišné preplácania piesní vyhrávkami. I keď mám rád zvuk priečnej flauty a páči sa mi ako hrá Paľo na gitare, vo vokáloch pôsobili ako pavučina na okne.
Miš-maš, skupina, ktorá sa pravidelne po festivale rozpadne aby mohla nasledujúci ročník ohlásiť poďspäť (aka comeback) neprekvapila. Autorské ambície nemajú, ale pesničky z pera Zuzky Navarovej odohrali presne tak, ako sa to má - so srdcom. Príjemné spomienka. BezoBratři ma ale dostali úplne. Skôr folklórna ako folková skupina je vlastne partia ľudí z Moravy a Slovenska, hrajúca ako prevzaté, tak i vlastné, pseudofolklórne pesničky. Ich nástrojový park (fujary, píšťaly, koncovky, cello, druble, atď...) akoby sám hovoril "Tak teraz uvidíte!". A veru sme uvideli a počuli. Poctivá (nebojím sa napísať) world music, muzikanti, ktorí nielen vlastnia netradičné nástroje pro-forma, ale na nich aj vedia hrať, ľudia s citom pre ľudovú pesničku a slušne vygradované vystúpenie. Profesionáli, doslova. Mimochodom, BezoBratři preto, lebo majú takmer všetky nástroje vyrobené z čiernej bazy.
Mince vo fontáne neprekvapili, ani neurazili. Ich vystúpenia majú svoju stabilnú úroveň a ponúkajú zmes spevavo-skočných, ale i regulérnych folkových pesničiek. Bol som trošku sklamaný že som tam nezačul nič nové (ale možno som len nedával pozor) - vyzerá to tak, že členovia kapely akoby uprednostňovali svoje iné, bočné hudobné projekty.
O členoch bývalej skupiny Montana už viem, že sú v rámci svojich terajších projektov mierne citliví na spájanie so svojim bývalým pôsobiskom a preto by som sa skupine (či skôr triu) exMontaňáci ešte raz hcel ospravedlniť, že som ich po koncerte predstavil ako Montanu. Bolo to nechtiac. Nabudúce už ich radšej budem volať ich novým názvom, ktorý zatiaľ ešte trošku taja. Neviem, ale mne sa Bubo Uchenícke zdá byť celkom pekná slovná hračka. Škoda, že ich nepašujú viac do svojich textov.
Honza Nedvěd sa pre ochorenie ospravedlnil a tak prišiel jeho brat Franta. No, prišiel. Nechal sa doviesť, sadol si na do tieňa a oznámil nám, kedy bude hrať. Chvíľu sme kmitali, pár kapelám sme museli kvôli dedkovi useknúť z vystúpenia, ale nakoniec si sadol na pódium zhruba tak ako si želal a začal hrať. Hral nové pesničky, hral staré, hral i čosi ne-nedvědovské a to všetko bolo v poriadku, pretože to asi malo mať tú atmosféru, ktorú to malo (súdiac podľa ohlasov z publika). Na istý čas však nechal na pódiu svojho klávesáka sólo a ten nám ukázal čo všetko dokáže zo svojou samohrajkou. Ťažko to k niečomu prirovnať, ale keď si predstavíte to najhoršie zo Senzusu, pomiešate to zo 116-tou svadbovou kapelou z vedľajšej dediny a v tomto štýle si zanôtite Nedvědovské hity, dostanete zhruba to, čo sa z reproduktorov rynulo neuveriteľných asi 15-20 minút. Ešteže sú Vianoce len raz do roka. Keď toto nešťastie pominulo, sadol si zas Franta na svoje miesto, odohral a nechal odospievať publikum zvyšok koncertu a pobral sa domov.
To už sa pod pódiom chystal maskot skupiny Ploštín Punk, tanečník objavujúci sa snáď na úplne každom ich koncerte a dával tak neklamne najavo, že aj jeho najobľúbenejšia skupina už stojí niekde v zákulisí a chystá sa na svoje vystúpenie. Toto bolo zároveň záverečným vystúpením v piatkovom programe festivalu vôbec a tak sa po ňom návštevníci pokojne, i menej pokojne, pobrali do svojich domovov, stanov, či obľúbených krčiem (schválne hádajte, kam ja). No a keďže sa mi aj tento článok kupodivu až prílišne roztiahol, bude pokračovať nabudúce.