Pokora

Folk - to je něco, jako nedát si kabát do šatny. Stát někde vzadu mezi lidmi a pokoušet se zachytit tíhu večera i náladu, na které připluli. Mít v kapse rozečtenou knihu a polámané hračky a myslet na deset tisíc věcí, které unikají našim pohledům. Folk je něco jako nemít peníze. Nelámat si hlavu s brokátovými šatečkami, barevnými reflektory a unuděnými pohledy novinářů. Folk je nemít s sebou náhradní struny. Stát na pódiu sám a nést plnou odpovědnost za prsty položené mimo, za vady výslovnosti, hlasu a zpěvu, za jednotvárnost nápěvů a stroskotanost slok. Odcházet sám a s hlavou skloněnou zakopnout o vlastní nedokonalost. Ráno číst svoje jméno zkomolené v novinách. Folk je jednou mít a dvakrát nemít kde zpívat.

Vystupujem z vlaku v úplne cudzom meste a premýšľam, ktorým smerom mám kráčať aby som sa, podľa možností načas, dostal na miesto koncertu. V ruke sa mi hompáľa ťažké puzdro s gitarou a na chrbte mám batoh s káblami a nejakou nevyhnutnou elektronikou. Na chvíľu zastanem, zapálim si cigaretu a spolu s nikotínom nasávam atmosféru miesta a tej voľnosti, ktorá my vždy tak omámi. Nakoniec sa poberiem peši, aby som si tieto pocity vychutnal čo najviac a aby som v nich mohol ostať sám, celkom nimi ohraničený.

V improvizovanej šatni si nájdem kus miesta pre seba, aby som nikoho nerušil keď si budem chcieť prehrať pasáže z mojich piesní, v ktorým som si nie celkom istý. V niektorých som si nie istý už niekoľko rokov. "V pohode, si amatér..." vravím si. Pri tom všetkom neustále premýšľam, ako pomenovať ten pocit, ktorý ma sprevádza ako zaschnutý list, čo sa prilepil na topánku, ale po mnohých márnych pokusoch zbaviť sa ho som to už dávno vzdal. Je ako starší brat, ktorý na mňa neustále dáva pozor. Snívam o tom ako mám divú kapelu, ktorá mi pomáha, dobre hrá a ja sa môžem na pódiu vyblázniť. A potom ešte snívam o tom že mám neuveriteľnú charizmu a pevný, hlboký hlas a viem spievať a super hrať na gitare a tak ďalej. A tak ďalej...

Lenže ja mám len pár piesní a čas dvadsať minút aj s nazvučením. Ale nevymenil by som to za nič na svete. Ani tých dvadsať ľudí, čo dnes prišli na koncert. Nebudem skákať ani tancovať ani sa blázniť. Sadnem si na stoličku, obrním sa gitarou a mikrofónom a začínam. Slová, tóny, nálady. Tempo, hlas, smiech. Rozladená struna, slečna v zelenom svetri v druhom rade a nefalšovaná nenútenosť. Spraviť ľudí spokojnými je asi najväčšia drina na svete. Skúšal som to aj tak, že som sa bláznil, ale tak mi to nejde. Musím makať. Pripraviť si čo budem na koncerte hrať, dávať pozor na nechty aj keď nehrám a na prsty keď hrám, nezabudnúť texty, poriadne intonovať, byť vtipný a šikovne sa dostávať z nálady do nálady presne podľa piesní a vždy, vždy sa na konci poďakovať a ukloniť. Lebo ten pocit, ten zaschnutý list na topánke, je stále pri mne. A ja ho mám rád a vážim si ho ako staršieho brata.


Pozn.: V úvode článku je použitý citát z knihy Vladimíra Mertu Nebýt stádem Hamletů s dovolením autora.

Publikované dňa
Zaradené v kategóriach: