O tom, že raz budem hrdým majiteľom a obyvateľom domu na Liptove, som sníval veľa rokov. Pamätám si na úplne prvý záchvev tejto túžby – písal sa rok 2001, šli sme autobusom z Bratislavy do Pribyliny na firemnú akciu (pracoval som vtedy pre Alcatel, ktorý sídlil v Lipt. Hrádku a v Bratislave). Prechádzajúc cez Liptovský Peter som, istotne ovplyvnený krstným menom v jeho názve, povedal svojej priateľke: “Tu raz budem mať dom.” Samozrejme, bol to len taký nadšenecký šplech. Hoci som mal Liptov vždy rád, najmä kvôli horám a prírode, nijaké konkrétne kroky ani ich náznaky som v tomto smere nepodnikal.
Všetko sa zmenilo, keď som sa na Liptov dostal kvôli inej, takmer osudovej veci, o ktorej teraz nechcem písať. Odrazu som tu mal kamarátov, zázemie a návštevy tohto kraja sa stupňovali až do takej miery, že po pobyte v Anglicku som sa rozhodol usadiť sa tu natrvalo. Nejaké nadšenecké pokusy zaobstarať si nehnuteľnosť boli už predtým – ešte z Bratislavy som raz prišiel na obhliadku drevenice v Kráľovej Lehote, neskôr polorozpadnutého domu bez vlastného pozemku v Dovalove. Boli to viac sny o vlastnom bývaní, ako reálny záujem, ktoré ma hnali k obhliadkam, nakoľko tie nehnuteľnosti by skôr obstáli ako sklad stavebného materiálu.
Počas pobytu v Anglicku som takmer kúpil byt, ale predávajúci si to rozmyslel deň pred podpisom kúpno-predajnej zmluvy. Vtedy som si uvedomil, aké je výhodné kupovať cez realitku a mať transakciu poistenú rezerváciou. Finančné náklady mi síce predávajúci ochotne vrátil, avšak ten stratený čas (týždeň dovolenky) som mu vyčísliť nevedel.
Po návrate z Anglicka a usadení sa v Lipt. Hrádku tieto snahy načas prestali. Zčasti z finančných dôvodov (nežil som si zle, ale SZČO to má s hypotékami ťažšie ako zamestnanec s pravidelným príjmom) a zčasti asi aj preto, že som býval (a stále vlastne ešte bývam) v úplne skvelom podnájme v Lipt. Hrádku “za gymnáziom”. Lenže prišla zmena, ja som sa vynikajúco zamestnal a zrazu sa mi znovu otvorili dvere k vlastnému bývaniu.